O tom, ako môže byť aj korčuľovanie na hovno

Autor: Fero Škoda | 11.7.2013 o 23:38 | (upravené 11.7.2013 o 23:49) Karma článku: 9,21 | Prečítané:  348x

Pamätáte sa na tie časy, keď mal Fero rád korčuľovanie? Ja áno. Bolo to tak 3 hodiny dozadu. Čerstvý vzduch, rýchlosť, vietor vo vlasoch, obzeranie okolia... jednoduchá a zdravá zábava,  ktorá nemá nedostatku. Je síce pravda, že som sa raz pri zjazde strmého kopca neskutočne strepal, ale nebolo to nič, čo by zopár sedení u psychiatra nevyriešilo.

 

Skutočná nenávisť voči tomuto rekreačnému športu sa dostavila až dnes navečer. Po práci som si na internete vyhľadal korčuliarske okruhy najbližšie k môjmu bytu a vybral som sa k prvému, čo som našiel. Malo to byť kolečko v Petržalke o dĺžke 10 kilometrov. Ideálne. Prešiel som teda pár krokov pešo a onedlho som sa už na cyklistickom chodníčku prezúval do korčúľ. Potom som sa nadýchol a vyštartoval. Konečne po mesiacoch na kolieskach. Bolo to úžasné... asi tak prvých 200 metrov.

Po nich sa akosi chodníček presunul povedľa cesty (čo by ešte nevadilo), namiesto asfaltu sa zmenil na kocky spôsobujúce silné drkotanie (čo už vadiť začínalo) a každých 10 metrov bol chodník prerušený cestičkou k panelákom tvorenou buď krivým, alebo neskutočne rozrýpaným betónom (a to už doprdele bohactvo fakt že vadilo!). Povedal som si, že je to dosť strašné, lebo sa kvôli toľkým prechodom nemôžem ani len rozbehnúť a mal by som sa otočiť, ale moja sprostá túžba po sprostom vození bola silnejšia a tak zvíťazila nádej, že to je len dočasné a povrch sa zmení.

Zmenil sa. Namiesto chodníčka zostala len najhrbolatejšia cesta na svete, ku ktorej musel byť nakreslený obrázok cyklistu, lebo ani samotného všemohúceho by nenapadlo, že to môže byť súčasťou cyklistickej trasy. Dral som sa však ďalej, drkotal a potichu si šomral všetky možné vulgarizmy, ktoré ma pri týchto otrasoch dokázali napadnúť. Prerušilo ma až cinknutie. Otočil som sa a zistil, že tá špina cesta bola tak strašne hrboľatá, že mi vytriasla šrób z korčule. Zastavil som, vrátil sa, zašróboval a pokračoval v jazde.

Po nejakom čase sa cesta postupne zlepšila, no začalo mi byť divné, že som už hodnú chvíľu nevidel živej duše. Vtedy som si uvedomil, že všetky tabule okolo mňa sú tak trochu písané po nemecky. A ani neviem ako, zrazu som bol v nejakom Kittsee. Bolo tam pekne, ja nehovorím nič, ale mal som silné pochybnosti o tom, že by môj korčuliarský okruh zahrňoval aj iné štáty. Vracať sa po otrasnej ceste sa mi ale nechcelo a tak som išiel ďalej, dúfajúc, že sa tu dá naozaj spraviť kolečko a vrátiť sa inou cestou.

Dostal som sa až k nejakej veternej elektrárni, kde som našiel tabuľu s mapou. Táto by mi bola ozaj že veľmi nápomocná, len by mi musela aspoň trochu naznačiť kde sa nachádzam a ja by som musel aspoň trochu vedieť nemecky. Vykašľal som sa teda na mapu a pokračoval ďalej... takmer. Na poslednú chvíľu som sa totiž rozhodol - len tak pre istotu - spýtať dvojice cyklistov: "Excuse me, can you tell me how can I get to Petržalka?" "Tam," povedala teta Slovenka a ukázala na cestu po ktorej som práve prišiel. V tej chvíli vo mne zomrel kúsok duše a jej zvyšok sa snažil nemyslieť na to, kadiaľ sa budem musieť opäť trepať. Vykročil som. Teda... vykorčuľoval.

Cesta cez Kittsee bola opäť fajn a potom prišla tá drkotavá sviňa. Na nej som v polovici zastavil a priskrutkoval si opäť povolený šrób. Nechcem sa predsa kvôli nemu strepať, alebo ho nedajbože stratiť. Veď to by bolo hrozné. Keď skončila nekonečná cesta, celý unavený a vyklepaný som nabehol na chodník. Viete, na ten, ktorý každých 10 metrov prerušoval rozbitý betón. A hej, aká by to bola cesta plná srandy, keby som sa na jednom z tých zasraných betónov nestrepal, všakže? Myslím, že to bol dokonca hneď prvý na ceste späť. Koliesko na korčuli sa mi zadrelo a už som vedel, čo sa stane. Mojou jedinou myšlienkou bolo "To si musíš doprdele robiť srandu!" a úplne bez záujmu som čakal ako dopadnem. Ani som len nevystrel ruky na zmiernenie pádu. Jednoducho som naštvane rezignoval.

Dopadol som na betón plný štrku, oškrel som si pravú ruku a koleno a tentokrát som už vulgarizmom doprial hlasitosť, akú si v tejto situácii zaslúžili. Postavil som sa modrý v kolene od pádu a v tvári od jedu a celý krvavý a nasraný pokračoval ďalej. Už som sa chcel len dostať domov a na celý "výlet" čo najskôr zabudnúť. Lenže ešte nebol koniec. Ešte som musel tesne pred koncom počuť známe cinknutie známeho šróbu, ktorý som potom hľadal dobrých 10 minút len preto, aby som toho malého zmrda aj tak nenašiel.

Posledný kilometer som sa domotal jemne našľapujúc kvôli chýbajúcemu šróbu, unavený, hladný, spotený, sklamaný, ubolený, zakrvavený a pritom absolútne nevykorčuľovaný k lavičke. Boli by mi aj rupli nervy, ale upokojoval som sa tým, že sa vrátim na izbu a spravím si výborné teplé a upokojujúce kakao. Na lavičke som sa prezul, korčule šmaril do tašky a utekal za kakaom. Po 10 minútach som bol doma. Konečne úľava. Tašku som zahodil do skrine, vytiahol šálku, nachystal granko, nahodil úsmev, otvoril chladničku a čo som nezistil? No čo? Niektorý z mojich pošahaných spolubývajúcich mi vypil mlieko!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?