Pravý pastiersky list k prvej adventnej sobote

Autor: Fero Škoda | 7.12.2013 o 23:59 | (upravené 8.12.2013 o 9:20) Karma článku: 7,95 | Prečítané:  448x

Milí bratia a sestry! Včerajším dňom sme vstúpili do adventného obdobia, v ktorom sa pripravujeme na Vianoce, na príchod Ježiša Krista. Narodenie dieťaťa je už samo osebe radostným obdobím - ľudia sa objímajú, smejú, pripíjajú si a tešia sa z nového prírastku. O čo väčšia radosť to však musí byť, keď je týmto dieťaťom ten, čo spasil celý svet? Ten, čo sa hrdinsky obetoval, aby sme mohli vidieť miesto, kde sídli samotný Boh? Ten, čo svojim životom dodnes dáva príklad a nádej nám všetkým v tom, že „hrať čisto" sa vypláca? No nie je to ohromný dôvod na radosť? Skúsme preto zahodiť všetky sváry a začať sa radovať. Pravda je, že to nebýva jednoduché; diabol nám predhadzuje rôzne prekážky v podobe vlastnej nespokojnosti, mrzutosti, vianočnej uponáhľanosti, zimnej depresie, či dokonca vonkajších vplyvov v podobe ľudí šíriacich nenávisť.

Diabla netreba podceňovať. Jeho prekážky môžu byť silné a podľahnutie jednej malej rannej mrzutosti môže človeku veľmi jednoducho pokaziť celý deň. Výbornou správou však je, že tieto prekážky sa zdolať dajú. Ako? Vypočujme si jeden príbeh.

Keď sa v lete 1914 začala prvá svetová vojna, väčšina si ešte myslela, že jej bude po pár týždňoch koniec. V decembri už boli vyhliadky značne pesimistickejšie - boje sa zasekli a vojaci zostali uväznení v zákopoch. Dni vypĺňala zima, dážď, blato a smrť. Málokto by tušil, že z takejto mizérie môže vzísť jeden z najúžasnejších okamihov našej histórie.

A predsa: 24. Decembra 1914 sa stalo v nemeckých zákopoch niečo, čo anglický vojak opisoval takto: „Bola nádherná, mesiacom osvietená noc, mráz na zemi, všetko biele; a okolo siedmej, ôsmej večer, sa ozýval ruch z nemeckých zákopov. Boli pri nich nejaké svetielka - ja neviem čo to bolo. A potom zaspievali Tichú Noc - „Stille Nacht." Nikdy na to nezabudnem, bol to jeden z vrcholov môjho života. Myslel som si, aká nádherná melódia."

Svetielka, ktoré vojak videl, boli rozožaté sviečky na vianočných stromčekoch rozostavaných pozdĺž nemeckého zákopu. Iný vojak opisuje zážitok ďalej: „Najskôr zaspievali Nemci jednu z ich kolied, potom sme zaspievali my jednu z našich, až pokým sme nezačali s „O Come, All Ye Faithful". Vtedy sa Nemci pripojili k spevu tej istej hymny v Latinčine - „Adeste Fideles". A ja som si pomyslel, toto je veľmi výnimočná vec - dva národy spoločne spievajú tú istú koledu v strede vojny."

Lenže ono to len pri koledách neskončilo. Po chvíli sa z nemeckých zákopov ozval výkrik vyzývajúci k prímeriu. Briti boli najskôr potichu, potom jeden z nich vykročil smerom k Nemcom. Nemecký reprezentant urobil to isté. Dalo to veľa odvahy založenej na riskantnej dôvere k nepriateľovi takto sa odkryť, no vojaci na oboch stranách sa nakoniec stretli tvárou v tvár, podali si ruky a zaželali veselé Vianoce.

To, čo nasledovalo, bolo priam rozprávkové; vojaci povychádzali zo zákopov a začali sa medzi sebou rozprávať, akoby sa poznali roky. Ozýval sa smiech, muži si medzi sebou vymieňali cigarety, alkohol, jedlo, gombíky, či klobúky. Na niektorých miestach sa vyniesla von lopta a Nemci s Britmi si spoločne zahrali futbal. Na inom mieste zasa strihal nepriateľ nepriateľovi vlasy. Nakoniec sa všetci zišli k spoločnej modlitbe. Je zaznamenané, že do tohto „Vianočného prímeria" bolo zahrnutých priamo, či nepriamo až okolo 100 000 vojakov.

Čo sa vlastne stalo? To, čo sa stáva pri každej vojne. Vojaci strieľali po hnusných prašivých Nemčúroch, alebo povrchných Anglánoch. Počas Vianoc však boli rozcítenejší, chceli mať aspoň deň bez smrti, cez vianočné piesne sa zblížili, vyšli si naproti a zistili, že ten, po kom strieľali nebol Nemčúr, ale Hans, ktorý má rád britské cigary a na druhej strane neboli Angláni, ale to bol William a George, ktorí sú bratia s krásnymi hlasmi. Na Hansa a Georga sa potom zrazu až tak veľmi strieľať nechce a ide to ťažšie, než strieľanie na Nemčúrov a Anglánov. Preto sa aj stalo, že prímerie vydržalo ďalšie dva dni, na niektorých miestach dokonca po Nový rok.

Najlepšie to vystihol v roku 1930 britský vojak Murdoch M. Wood: „Faktom je, že sme to urobili a ja som prišiel k záveru, ktorého sa veľmi dôkladne držím, a to, že pokiaľ by sme tam boli ponechaní bez dozoru, už by sa ďalšia guľka nikdy nevystrelila."

Nič také sa ale nestalo a všetko skončilo miliónmi mŕtvych. Na scénu sa totiž dostali velitelia a rozkazy. Prímerie vojne neprospievalo, bolo treba bojovať. Vojaci sa vzdialili a po čase nepriateľ opäť prestal byť človekom a stal sa pojmom. Symbolom čohosi zlého, niečoho, čo treba zničiť. Radosť, ľudskosť a láska boli zničené.

Aj dnes existujú jedinci i skupiny, ktoré (či už vedome, alebo nechtiac) ničia úprimnú radosť iných, rozdeľujú ľudí na dva tábory a kopú im hlboké zákopy. Najnovšie sa o to pokúsilo spoločenstvo nazývané Biskupi Slovenska, ktoré rozposlalo do kostolov po celom Slovensku list obhajujúci tradičnú rodinu na jednej strane a vytvárajúci nepriateľa na strane druhej. Týmto nepriateľom mali byť zástancovia homosexuálnych zväzkov, ktorých nazvali prívržencami „Kultúry smrti." A v snahe zachrániť tradičnú rodinu, strieľali po tejto hnusnej kultúre smrti hlava nehlava.

Lenže ako Nemčúri nestrieľali po Anglánoch, tak ani biskupi neublížili kultúre smrti. Ublížili Ferovi, pretože mu povedali, že jeho článok tvrdiaci, že gayovia zasluhujú rovnaké práva ako my, je len boharúhavou vzburou človeka voči stvoriteľovi. 10 hodinová práca na ktorej si dal tak záležať zrazu nie je ani opačným názorom, je len lacnou špekuláciou, ktorá sa schováva za ušľachtilé heslá, no ponúka dehonestujúci obsah a obhajuje veci, ktoré škodia ľuďom i deťom. Ublížili aj Janke, ktorá študuje za architektku a baví ju umenie, lebo aj kvôli nej vzniká na Zemi sodomský paškvil odporujúci Božej vôli a pripravujúci Boží trest preto, že by dovolila svojim lezbickým kamarátkam vychovať dieťa. Peťovi, ktorý išiel prvýkrát nesmelo do kostola aby podporil svojho veriaceho priateľa bola cirkev predstavená tým, že mu vynadala za ničenie dôstojnosti národa. Romana zasa mrzačí svoje deti, lebo im povedala, že aj dve dievčatá, alebo dvaja chlapci sa môžu mať radi. Aktivista Tomáš vraj len čaká na to, aby mohol vnútiť žiakom sodomskú ideológiu.

V biskupskom liste sa reálne za tradičnú rodinu nebojovalo - nijaká kultúra smrti totiž v laviciach kostolov nesedela. Urážky, nenávisť a hnev boli strieľané priamo do nič netušiacich ľudí. Do ľudí ktorí majú svoje sny, svoje obavy, plány do budúcnosti. Majú rodinu, za ktorou si stoja aj keď sa niekedy hádajú, prácu, v ktorej zarábajú, aby mohli splatiť dom, či školu, ktorú až tak nemusia. Majú srdce, ktoré pre niekoho bije. A hlavne majú nesmrteľnú dušu. A Boh všetkých týchto ľudí miluje! Každého jedného!

To nech nám je vždy smerodajné. Ak si nie sme istí, či nám v kostoloch kážu správne, alebo sa nám len snažia kaziť radosť - pozrime sa na človeka, proti ktorému nám kážu bojovať a povedzme si, že toho človeka miluje sám Boh nekonečnou láskou. Bol by rád, ak by sme o ňom čo i len zle zmýšľali?

Takisto si ale musíme uvedomiť, že toto neplatí len pre homosexuálov, ale aj pre druhú stranu. Akokoľvek nás mohli rozhnevať svojim pokusom o zničenie nielen adventnej, ale i životnej radosti, biskupi sú takisto len ľudia so svojimi chybami, srdcom a dušou. Ktovie, možno majú momentálne osobné problémy, možno boli vychovaní na dávnych predsudkoch, ktoré je ťažké striasť, možno si dokonca myslia, že konajú dobro. A možno to mysleli úplne inak, ako list vyznel. Nech to je ako chce, bolo by len kresťanské, ak by sme k nim nechovali nenávisť. Môžeme nesúhlasiť, môžeme oponovať, ale nebojujme proti nim urážkami a ubližovaním, pretože Boh miluje aj biskupov.

Na záver by sme mohli pripomenúť Ježišovo „Miluj blížneho ako seba samého," no nie tentokrát. Radujme sa, tešme sa, tolerujme sa, majme sa radi, konajme dobro a lásku, ale nie preto, že nám tak káže Boh, Ježiš, biskupi, či blogeri.

Buďme dobrí, pretože to sami chceme.

 

 

Zdroje:

Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska  na prvú nedeľu adventnú 2013

Články o Vianočnom prímerí

The New York Times

The Washington Post

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?