Sardínsky vlog o kope piesku, vody, slnka a pizze

Autor: Fero Škoda | 25.9.2014 o 14:06 | (upravené 27.11.2014 o 19:04) Karma článku: 4,08 | Prečítané:  720x

Prvýkrát v živote som letel lietadlom, prvýkrát navštívil Sardíniu, prvýkrát videl naživo more. Moje nadšenie nemožno popísať slovami a preto sa o to ani nebudem pokúšať. Radšej vám všetko ukážem.

Text z videa:

Dvanásteho septembra 2014 som prvý krát v živote vstúpil do mora. Bolo to v meste Castelsardo na Sardínii a môj ty Bože, či ma dokázalo fascinovať! Pôvodne som si myslel, že budem jedným z tých cynických  hipsterov s temnou dušou, ktorých pláž znechucuje, ale keď ono to bolo tak nádherné! Pieskové pláže, modrá číra voda, v ktorej vidno až na dno, rybičky, kolísavé vlny, skaly... Uchvátil ma dokonca aj západ slnka, ktorý mal byť podľa všetkého nechutne gýčový! 

Ale poďme po poriadku. Na týždňovú dovolenku sme sa vydali piati. Kamarát Jano, moja polovička Elenka, ja, sesternica Zuzka a sestra Nika. Hnusnú, studenú, škaredú, upršanú a smradľavú Bratislavu sme opustili len sekundu predtým ako by ma z nej porazilo a ocitli sme sa na krásnej, teplej, palmami a kaktusmi posiatej Sardínii. Bolo to ako voňavý zábal na nervy z cukrovej vaty, ktorý som už zúfalo potreboval. 

Náš hotel bol celkom fajn. Niektorým recepčným sme síce rozumeli len "giorno" a "čau", ale aspoň sme sa poučili, že angličtina nie je všetko. A nemčina. A Ruština. A čeština a slovenčina. Na druhú stranu sme si kedykoľvek mohli zadarmo zahrať tenis - či už sa to tenisom dalo nazývať, alebo nie, mastiť v pohodlíčku karty, dodržovať pitný režim, použiť špeciálne umiestnený záchod v sprche a hlavne - len pár krokov za hotelom bola pláž. 

Keď sme sa po nej prechádzali prvýkrát, fúkal ešte silný vietor a vlny tak boli väčšie, preto sme si viac menej len namočili nohy, no už vtedy som vedel, že si s morom budem rozumieť. V podstate som len stál na piesku a čakal kým ma zaleje slaná voda, no vytešený som bol ako decko v Disneylande. A bavilo ma to... donekonečna. Nie všetkých to však chytilo až natoľko. Jano stál obutý v teniskách a na plíživé more hľadel z bezpečnej vzdialenosti.

Nasledujúci deň bol ešte lepší. Keďže sme si prenajali auto - a dali nám oveľa lepšie a väčšie oproti tomu, čo sme si objednali - vybrali sme sa preskúmať aj iné pláže Sardínie. A že sa nám zadarilo! Dámy a páni, objavili sme najkrajšiu pláž na svete (pre človeka, čo inú pláž zatiaľ nevidel), Stintino! Doteraz som si myslel, že Boh na siedmy deň oddychoval, ale už tomu neverím. On sa isto celý čas do detailu piplal s týmto krásnym kúskom Zeme! Čistá voda s bielym pieskom a okolitými skalami spôsobili, že sme sa tam museli neskôr vybrať znovu.

Jediná vec, ktorá ma neskôr dokázala držať ďalej od pláží, bola moja vlastná koža. Sfarbenie môjho tela bolo totiž niekde medzi snehom a mliekom a Sardínia sa do toho rozhodla primiešať červenú. Našťastie sme však namiesto praženia na slnku chodili aj na výlety a môj chrbát tak mohol len horieť namiesto toho aby sakra horel. Tak napríklad sme si viacej prehliadli Castelsardo a jeho hrad, na ktorom sme mohli vidieť pravú Sardínsku nevestu, úzske uličky, parádny výhľad a múzeum prútenných košíkov. Po ňom sme si prehliadli miestnu turistickú atrakciu - kamenný útvar pripomínajúci slona a keďže sa dalo vliezť dovnútra, hneď som sa tam aj vopchal a odrel si spálený chrbát.

V posledný deň sme sa vybrali na výlet do podmorskej jaskyne v Alghero. Preniesli nás tam loďou, z ktorej sme mohli opäť raz obdivovať parádnu vodičku a okolité skaliská z ktorých som nadchnutý už len keď o nich píšem. Jaskyňa bola fajn a hlavne tam bolo príjemnejšie než na pečúcom slnku. O áno, sem tam tam bol zákaz fotiť a kamerovať, ale nikto ho nerešpektoval. Po týždni na Sardínii by vám to ani neprišlo divné. Tam totiž príkazy a zákazy ignorujú všetci - či už sú v jaskyni, na cestách, alebo kdekoľvek. 

Jediné pravidlo, ktoré bolo v Castelsardo dodržiavané všetkými, bola poobedňajšia siesta. Padlo pol druhej a celé mestečko si dalo povinného šlofíka. Neskoré obedy sme museli nahrádzať Croisantnmi a ovocím, pretože pizza do siedmej večer nemala povolené vychádzky. Do večere sme teda vždy riadne vyhladli. Prvý večer sme navštívili akýsi Excalibur, reštauráciu, v ktorej si čašníčky z času na čas odbehli zaspievať ku karaoke mašine. Prostredie bolo príjemné, ale pizza nebola bohvieaká. Ja som skúsil ančovičkovú, pretože som chcel vedieť, či bude tak hnusná ako ukazovali vo Futurame. Bola.

Keďže nám veľmi nechutilo, zvyšné večere sme trávili v inej reštaurácii, kde sme skúsili aj odvážnejšie jedlá. A na moje počudovanie som s chuťou zchniavil celý tanier morských príšer. Keď sme už pri jedlách, zmrzlina bola vynikajúca a s našou sa vôbec nedala porovnať. Aby som to trochu vysvetlil, poviem to takto: v Castelsardo nie je zmrzlina s orechovou príchuťou, tam je proste orechová zmrzlina. Po večeri sme zväčša ešte zahrali karty a sem tam čosi popili. V jeden večer sme si kúpili 2 litrové víno, ktoré bolo síce kyselšie, no chutilo nám takmer až do samého konca. 

Sardínia bola jednoducho vydarená dovolenka. Nestihol som si síce postaviť hrad z piesku, no ostatní sa s ním zahrali dosýta. Elenka si už na začiatku vyrobila korytnačku a v posledný deň na pláži sa všetci spojili za jediným účelom - vykopať mi hrob. Z plánovaného hrobu sa však do pol hodiny vykľula celkom štýlová záležitosť: Nabraté a vymodelované piesočnaté svaliská.

Pod tou vrstvou čerstvo nabratých svalov sa síce ťažko dýchalo a zostal som kompletne celý od piesku, ale bolo mi to jedno. Aj tak som sa chystal odovzdať jemnému kolísaniu morských vĺn, mojej obľúbenej činnosti. Ach, ešte sme ani nesedeli v lietadle späť a už som vedel, že mi to bude chýbať:

Kochanie sa krásami.
Zábava.
Relax.

Sardínia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?