Skutočný príbeh utečenca Muhammada a jeho cesty za slobodou

Autor: Fero Škoda | 28.9.2015 o 13:34 | Karma článku: 6,70 | Prečítané:  1743x

Diskusie o utečencoch sú často príliš cynické a verím tomu, že časť tohto cynizmu pramení z nepoznania. Výborný spôsob ako sa na chvíľu vteliť do kože imigranta je prečítať si rozprávanie Muhammada zo Sýrie.

Muhammadov príbeh s fotografiami predviedol svetu v týchto dňoch fotograf Brandon, ktorý na svojej FB stránke Humans of New York necháva ľudí po celom svete vyrozprávať svoje príbehy. Jediné čo som urobil ja, bol amatérsky preklad, pretože zastávam názor, že takéto príbehy blogerský komentár nepotrebujú. Predávam teda slovo Brandonovi a Muhammadovi.

1. Sériu utečeneckých príbehov by som chcel začať príspevkom z leta 2014. Toto je Muhammad, ktorého som prvý krát stretol minulý rok v Irackom Kurdistane. V tom čase práve unikol vojne v Sýrii a pracoval ako úradník v hoteli, kde som býval. Keď vypukla vojna, študoval anglickú literatúru na Univerzite v Damašku, takže jeho angličtina bola takmer perfektná. Súhlasil, že bude pracovať ako môj tlmočník a tak sme strávili nasledujúce dni rozhovormi s utečencami, ktorí utekali pred ISIS. Ako je evidentné z citácie dolu, opustil som Muhammada v domnení, že bude čoskoro cestovať do Británie s falošnými papiermi. Týmto príspevkom začínam preto, pretože som sa nedávno s Muhammadom znovu spojil. Nasledujúcich desať dní bude opäť pracovať ako môj tlmočník. Príbeh o tom, čo sa stalo od nášho posledného stretnutia je však tragický.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

"Vojna bola čím ďalej horšia. Keď som opustil Sýriu, aby som dostal do Iraku, mal som len 50 dolárov. Keď som sem prišiel, bol som takmer bez peňazí. Na ulici som stretol človeka, ktorý si ma zobral domov a dal mi jedlo aj strechu nad hlavou, lenže ja som sa cítil hrozne previnilo, že žijem v jeho dome a tak som trávil 11 hodín denne hľadaním práce a k nemu som chodil len spať. Prácu som nakoniec našiel v hoteli. Musel som robiť 12 hodín denne 7 dní v týždni a dostával som 400 dolárov mesačne. Teraz som si však našiel hotel, ktorý je oveľa lepší - robím 12 hodín denne za 600 dolárov mesačne a ešte dostanem aj deň voľna. Všetok svoj voľný čas trávim v škole ako učiteľ angličtiny. Celkovo robím 18 hodín denne, každý deň. A neminul som nič. Nekúpil som si jediné nové tričko. Doteraz som ušetril 13 000 Euro, toľko stoja falošné doklady. Poznám chlapa, čo ma za tých 13 000 dostane do Európy. Odchádzam nasledujúci týždeň. Ešte naposledy chcem navštíviť Sýriu, aby som sa rozlúčil s rodinou a potom toto všetko nechám za sebou. Pokúsim sa na všetko zabudnúť. A dokončím si vzdelanie."(August 2014 : Erbil, Irak)(August 2014 : Erbil, Irak) (Humans of New York)

2. "Pred odchodom do Európy som šiel späť do Sýrie, aby som sa naposledy videl s rodinou. Celý čas som spával v stodole môjho uja, pretože každý deň klopala na dvere môjho otca polícia. Nakoniec mi otec povedal: "Ak zostaneš ešte chvíľu, nájdu ťa a zabijú ťa." Skontaktoval som teda svojho pašeráka a dostal sa do Istanbulu. Už som sa chystal do Európy, keď mi zavolala sestra. Povedala mi, že otca tvrdo zbili policajti a pokiaľ nepošlem 5000 Euro na operáciu, zomrie. To boli peniaze na cestu do Európy. Ale čo som mal robiť? Nemal som na výber. O dva týždne neskôr zavolala ešte s horšími správami. Môjho brata zabila ISIS keď pracoval na ropnom poli. Našli si jeho adresu a jeho hlavu poslali domov so správou: "Kurdi nie sú moslimovia". Hlavu našla moja najmladšia sestra. Toto sa stalo pred rokom. Sestra odvtedy nepovedala jediné slovo." 

(Kos, Grécko)(Kos, Grécko) (Humans of New York)

3. "Dva týždne som nevedel prestať plakať. Nič nedávalo zmysel. Prečo sa niečo také dialo mojej rodine? Urobili sme všetko správne. Všetko. Ku všetkým sme boli úprimní. Dobre sme sa správali k susedom. Neurobili sme žiadne veľké chyby. Celý tento čas som bol pod strašným tlakom. Otec bol pod intenzívnou starostlivosťou a každý deň mi volali sestry, že sa ISIS dostáva bližšie k našej dedine. Úplne som sa zložil. Jedného dňa som odpadol na ulici a zobudil sa v nemocnici. Zvyšok peňazí som dal pašerákovi, aby pomohol sestrám utiecť do Iraku. Zostalo mi posledných 1000 Euro a bol som zaseknutý v Turecku. V tom čase sa otec zotavil z operácie. Zavolal mi a spýtal sa ma ako som zaplatil nemocničné poplatky. Povedal som mu, že peniaze išli od kamaráta. Spýtal sa, či som sa dostal do Európy a ja som prvý krát zaklamal svojmu otcovi. Nechcel som, aby sa cítil previnilo kvôli operácii. Povedal som mu, že som v Európe, v bezpečí a že sa niet čoho obávať." 

(Kos, Grécko)(Kos, Grécko) (Humans of New York)

4. "Po tom, čo som otcovi povedal, že som v Európe som nechcel nič viac, než zmeniť túto lož na pravdu. Našiel som pašeráka a rozpovedal som mu svoj príbeh. Vyzeral, že ho to trápi a chce mi pomôcť. Povedal mi, že ma môže dostať na grécky ostrov za 1000 Euro. Hovoril: "Ja nie som ako ostatní pašeráci. Bojím sa Boha. Tiež mám deti. Nič zlé sa ti nestane." Veril som mu. Raz v noci mi zavolal, aby som sa s ním stretol v garáži. Posadil ma dozadu v dodávke spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. Boli tam kanistre s benzínom a nedalo sa nám dýchať. Ľudia začali kričať a zvracať. Pašerák vytiahol zbraň, namieril na nás a povedal: "Ak nesklapnete, zabijem vás." Zobral nás na pláž a kým pripravoval čln, jeho partner na nás mieril. Čln bol z plastu a na dĺžku mal len tri metre. Keď sme sa naň dostali, všetci spanikárili a čln za začal potápať. Trinásť ľudí sa bálo ísť. Pašerák povedal, že pokiaľ si to rozmyslíme, peniaze si nechá a tak sa sedem z nás rozhodlo pokračovať. Pašerák povedal, že nás navedie na ostrov, ale po pár stoviek metrov vyskočil z člna a doplával na breh. Vraj máme ísť rovno. Vlny boli čím ďalej vyššie a do člna začala pretekať voda. Bola úplná tma. Nevideli sme žiadnu pevninu, žiadne svetlo, len oceán. Po tridsiatich minútach vypol motor. Vedel som, že všetci zomrieme. Tak strašne som sa bál, že moje myšlienky úplne zastali. Jedna žena začala plakať, pretože nikto z nich nevedel plávať. Zaklamal som a povedal, že viem plávať s tromi ľuďmi na chrbte. Začalo pršať. Náš čln sa nekontrolovateľne točil. Všetci boli tak vystrašení, že neboli schopní slova. Jeden muž sa však stále snažil naštartovať motor a po pár minútach sa mu to podarilo. Nepamätám si, ako sme sa dostali na breh, ale viem, že som bozkával každý kúsok súše, čo som našiel. Teraz more nenávidím. Hrozne ho nenávidím. Nechcem v ňom plávať, nechcem sa naň pozerať. Úplne ho nenávidím." 

(Kos, Grécko)(Kos, Grécko) (Humans of New York)

5. "Ostrov na ktorom sme sa vylodili sa volal Samothrace. Boli sme strašne vďační, že sme tam. Mysleli sme si, že sme dosiahli bezpečie. Vybrali sme sa k policajnej stanici, aby sme sa registrovali ako utečenci. Dokonca sme sa spýtali pána na ulici, aby pre nás políciu zavolal. Ostatným utečencom som povedal, nech ma nechajú rozprávať, keďže som hovoril anglicky. Následne sa k nám prirútili dva policajné dźípy a zaflekovali pri nás. Správali sa akoby sme boli vrahovia po ktorých pátrali. Namierili na nás zbrane a kričali: "Ruky hore!" a ja som im povedal: "Prosím, my utekáme pred vojnou, nie sme kriminálnici!" Oni však len odpovedali: "Drž hubu Malaka!" Nikdy to slovo nezabudnem: "Malaka, Malaka, Malaka." Inak nás ani nevolali. Zavreli nás do väzenia. Mali sme mokré šaty a nemohli sme sa prestať triasť. Nemohli sme spať. Stále dokážem cítiť ten chlad v kostiach. Tri dni sme nejedli a nepili. Hovoril som policajtom: "Nepotrebujeme jedlo, ale prosím, dajte nám vodu." Prosíkal som veliteľa, aby nám dal napiť. On len zasa: "Drž hubu Malaka!" Do konca života si budem pamätať tvár tohto človeka. Medzi zubami mal medzeru a tak na nás pľul keď rozprával. Rozhodol sa tri dni pozerať na sedem ľudí trpiacich smädom kým žobrú o vodu. 

Zachránení sme boli keď nás nakoniec naložili na loď a poslali do tábora na pevnine. Zostali sme tam dvanásť dní kým sme sa nevydali na sever. Kráčali sme tri týždne. Nejedol som nič len lístie. Ako zviera. Pili sme zo špinavých riek. Nohy som mal tak opuchnuté, že som si musel vyzuť topánky. Keď sme prišli k hranici, našiel nás albánsky policajt a spýtal sa nás, či sme utečenci. Keď som pritakal, povedal, že nám pomôže. Nakázal nám skryť sa v lese kým sa nezotmie. Neveril som mu, ale bol som príliš unavený na útek. Keď prišla noc, naložil nás do auta a zaviezol do svojho domu, kde nám dovolil týždeň zostať. Kúpil nám nové šaty. Každú noc nás nakŕmil. Hovoril mi: "Nehanbi sa. Tiež som zažil vojnu. Teraz ste moja rodina a môj dom je váš dom." (Kos, Grécko)(Kos, Grécko) (Humans of New York)

6. "Po mesiaci som dorazil do Rakúska. Hneď v prvý deň som vošiel do pekárne a stretol muža, ktorý sa volal Fritz Hummel. Povedal mi, že pred štyridsiatimi rokmi navštívil Sýriu a dobre sa tam k nemu správali. A tak mi dal oblečenie, jedlo, všetko. Bol mi ako otcom. Zobral ma do Rotary Clubu a zoznámil s celou svojou skupinou. Vyrozprával im môj príbeh a spýtal sa ich: "Ako mu pomôžeme?" 

Neskôr som objavil cirkev, ktorá mi poskytla miesto na bývanie. Vtedy som sa zaviazal naučiť jazyk. Cvičil som sa v nemčine 17 hodín denne. Celý deň som čítal detské knižky. Sledoval som televíziu. Snažil som sa stýkať s čo najviac rakúšanmi. Po siedmych mesiacoch prišiel čas stretnúť sa so sudcom ohľadne môjho statusu. V tomto momente som vedel hovoriť tak plynule, že som poprosil sudcu aby rozhovor prebiehal v nemčine. Nemohol tomu uveriť. Bol tak ohromený mojou nemčinou, že rozhovor trval iba desať minút. Potom ukázal na môj Sýrsky občiansky a povedal: "Muhammad, toto už nebudeš potrebovať. Oddnes si Rakúšan!"" (Kos, Grécko)(Kos, Grécko) (Humans of New York)Muhammad and Fritz oslavujú nový Muhammadov statusMuhammad and Fritz oslavujú nový Muhammadov status (Humans of New York)

Pre ďalšie príbehy utečencov navštívte FB stránku Humans of New York. Brandon sľúbil, že pribudnú ďalšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?