Ja sám sa priznávam, že keď vyšli na filmové plátna Piráti na vlnách, nevenoval som im takmer žiadnu pozornosť. Až neskôr, pre čoraz väčší „humbuk“ okolo nich, som si zistil hlavné obsadenie a režiséra. Trvalo mi pár sekúnd kým som si uvedomil, aká elita sa tu zišla a povedal som si, že tento film musím vidieť.
Príbeh Pirátov na vlnách sa odohráva v 60. rokoch vo Veľkej Británii. V tomto období hralo rádio BBC rock a pop len 45 minút denne a tak začali vznikať pirátske rádiá na lodiach v mori, ktoré denne počúvala polovica Británie. A presne okolo takéhoto rádia- Radio Rock, sa točí celý príbeh. Všetko sa začína príchodom osemnásťročného Carla na pirátsku loď za svojim strýkom. Tam ho poslala jeho matka, údajne aby sa polepšil, pretože ho vyhodili zo školy. Carlov strýko Quentin (Bill Nighy) tam má na starosti vedenie celého rádia a zo všetkých síl sa snaží odolať nátlaku vlády, ktorá ich chce pre zlú morálku (cháp slobodu) zrušiť.
Možno sa vám zdá, že na viac ako dvojhodinový film je toho deja málo. A máte pravdu, lenže dej v tomto filme hrá len malú rolu. Slúži vlastne iba ako jemné spojenie medzi jednotlivými, vynikajúcimi scénami. A čo robí tieto scény aj bez väčšieho deja tak vynikajúce? Tri veci:
1) Herecké obsadenie, ktoré je rovnako bohaté ako pri prvom Curtisovom filme a ako aj v Láske Nebeskej, aj tu si prežije každá postavička svoj malý príbeh. Jediný rozdiel je, že tu sa príbehy nestriedajú, ale nasledujú jeden za druhým. Mohlo by sa zdať, že tým utrpí dejová línia, no nie je tomu tak. Keď sa totižto skončí jeden príbeh, v momente začína ďalší a ešte humornejší. Tomu, aby sa tieto časti nakoniec nerozpadli na kúsky dopomáha aj fakt, že všetky postavičky sú nesmierne sympatické a tak ich zážitky prežívate s nimi. Ťažko je vymenovať len niekoľko tých najlepších, lebo každý má svoju svetlú chvíľku, ale ak mám vybrať najlepšiu postavu (aj herecky najlepšie zvládnutú), tak je to The Count v podaní frajerského Philip Seymour Hoffmana. Z pevniny (tj. ľudí mimo breh) si zasa pochvalu zaslúži záporák Kenneth Branagh, ktorý je vo filme predstaviteľ typického britského humoru.
2) Vymakaný soundtrack, ktorý je plný dobových hitov. Konkrétne tu nájdete The Rolling Stones, The Beach Boys, The Who, Jimi Hendrixa, The Turtles, Dusty Springfield a veľa veľa ďalších. Skvelej hudby je tu až tak mnoho, že sa vám bude zdať jeden hit na niekoľko sekundovú scénu ako strašné plytvanie. Ja sám som asi nikdy nevidel bohatší soundtrack. Tie najväčšie hity ale samozrejme Curtis nevypustil len tak a venoval im celé dlhé scény, ktoré sú vďaka nim dojímavejšie i smutnejšie, ale vo väčšine prípadov veselšie, vtipnejšie a celkovo „coolovejšie“. Medzi takéto scény patrí napríklad úvodná scéna s piesňou All Day and All of the Night, alebo svadobná scéna a pieseň Elenor.
3) Atmosféra. Nevedel som, ako by som mal nazvať posledný bod, no zrejme atmosféra bude tým najlepším riešením, pretože práve tá je tak uvoľnená a príjemná, že sa človek počas celého filmu musí len bezmocne usmievať. Koniec koncov, to bol aj režisérov zámer- previesť na plátno slobodu a uvoľnenosť 60. rokov, nie rozohrať nejaký epický príbeh. Zároveň tento tretí bod (a teda istý pocit radosti z toho na čo sa divák pozerá) automaticky maže všetky drobné chybičky, ktoré by sa mohli vytvoriť. Ak by som sa napríklad pozeral na film nezaujato, mohol by som povedať, že koniec bol príliš patetický, či sentimentálny, lenže nemôžem, pretože som sa celý čas usmieval od ucha k uchu a dúfal, že film je len perfektným pilotom k seriálu.
Čo nám teda z mojej recenzie vyplýva na záver? Že je to pravda, Curtis nakrútil druhú Lásku Nebeskú, teda film, ktorý si môžem pozrieť kedykoľvek a zaručene mi zdvihne náladu. Už len pre tých, ktorým sa film z nejakých príčin nepáčil: „That´s Rock´n´roooooll baby!!!“
